MŠK Považská Bystrica

« späť

Sarajevský rodák Anur Burnazovič našiel nový domov na Slovensku Muži
08.02.2021 - Katarína Opoldíková

    

Sarajevský rodák Anur Burnazovič našiel nový domov na Slovensku

Rodák z Bosny a Hercegoviny, 27-ročný hráč MŠK Považská Bystrica Anur Burnazovič, je už členom slovenskej hádzanárskej reprezentácie. 

Kedy si sa prvýkrát dozvedel o Považskej Bystrici?

- Keď som mal desať rokov, ako mladší žiak v roku 2004, sme s kamarátmi nastupovali s hráčmi Bosny Sarajevo pred zápasmi Ligy majstrov. V skupine bola okrem maďarského Veszprému a španielskeho Ademar Leon aj Považská Bystrica. Už si nepamätám na konkrétnych hráčov, neriešil som to, ale tam som prvýkrát videl Považskobystričanov.

Prečo si odišiel z Bosny do sveta?

- Bosna Sarajevo je klub s bohatou tradíciou, ktorý získal niekoľko titulov aj pohárov. V čase keď som prišiel do kádra mužov, už mal veľké finančné problémy. Vidina do budúcnosti nebola ružová, buď si hráči museli zohnať iný klub, ísť študovať alebo si nájsť prácu, lebo z hádzanej sa vyžiť nedalo. Bol som jedným z mála, čo sa rozhodli zariskovať a odišiel som preč z domu. Bez hádzanej som si nevedel predstaviť život, tak som išiel na skúšku do Nemecka. V treťoligovom klube boli na skúške okrem mňa aj Poliaci či Maďari. Aj keď mal tréner o mňa záujem, páčila sa mu moja hra, z angažmánu nič nebolo, lebo nemali peniaze na platenie hráča mimo krajiny Európskej únie. Keď to padlo, vrátil som sa domov. Našťastie sa mi ozval kamarát Tarik Palo, ktorý pôsobil v českom extraligovom tíme Nové Veselí s tým, či nemám záujem hrať na spojke. Povedal som, že nemám čo stratiť, išiel som tam a neľutoval som.

Nebola možnosť zakotviť v inom bosnianskom klube?

-Bola, ale to by bolo podobné, ako keby odišiel hráč z Prešova či Považskej Bystrice do slabšieho tímu. Chcel som pôsobiť niekde na úrovni, hrať o medaily, o tom šport je.

Ako spomínaš na české pôsobisko?

-V Novom Veselí som strávil rok a pol, páčilo sa mi tam. Vlani keď hrali premiérovo v európskom pohári, bol som sa pozrieť. S bývalými spoluhráčmi vychádzam v pohode, píšeme si, sme v kontakte. Škoda, že tam už nie je kamarát Tarik, ktorý ma tam dotiahol. Musel skončiť kariéru pre dlhotrvajúce problémy s chrbtom.

Nebol odchod z českej extraligy krokom späť?

-S trénerom Pavlom Hledíkom sme sa bavili o ďalšom pokračovaní v klube. On mal inú víziu, preferoval iný typ hráčov než som ja. Najlepšie sa cítim ako rozohrávač, mám veľa asistencií. Nehrám veľa na seba, radšej prihrám ako ukončím akciu. Nie som strelec, ktorý zakončuje každú akciu. Nechcel som vysedávať na lavičke a do zápasov zasahovať nepravidelne. Potreboval som hrať.  

Nasledoval prechod do Malaciek, nebola možnosť ísť do kvalitnejšieho klubu?

- Po skončení pôsobenia v Novom Veselí som mal vybavené Grécko aj Macedónsko, bolo na mne, aby som sa rozhodol. Pred cestou do Bosny mi zatelefonoval kamarát z Bratislavy Ľubo Bárta, že Malacky potrebujú spojku, skús – uvidíš. Prišiel som, videl som, zapáčilo sa mi prostredie. Ľudia tam boli niekde inde, ako v predchádzajúcich kluboch. Neriešili profesionálne veci, na čo som bol predtým zvyknutý. Spočiatku nevedeli čo to obnáša –  zháňať byt, stravu, preplácať niektoré veci. Bola tam však neskutočne rodinná atmosféra, stačilo sa spýtať, požiadať o pomoc a každý kto mohol, pomohol. Najprv som býval v hoteli, keď som chcel byt, vybral sa so mnou Tomáš Stachovič a ukázal parádny dvojizbový byt s kuchyňou. Veľmi rád spomínam aj na ďalších  – Jána Mikulčáka, Dušan Frýbera či Tomáša a Roberta Balážovcov. Boli sme dobrá partia, hrali sme bez tlaku, stresu, lebo hráči nič za zápasy nedostávali. Hrával som aj plážovú hádzanú. Povedal som si, čo sa môže stať, rok ma nezabije. Po roku som si povedal, že ešte rok dám. Denne som na sebe pracoval, aby to nejako vyzeraloo.

Neľutoval si odmietnutie dvoch zahraničných ponúk?

-V Malackách som mal dobré podmienky, nemôžem sa sťažovať. Rozdiel bol v kvalite súťaží, v Macedónsku má liga štyri kvalitné tímy, najznámejšie sú Vardar Skopje a Metalurg Skopje. Výhodou je pôsobenie v Lige majstrov či SEHA lige, čím sa hráči výkonnostne posúvajú. Nebolo by isté, koľko času by som dostával v zápasoch, v Malackách som bol jediný profesionál.

Čo rozhodlo o tvojom prechode do Považskej Bystrice?

-Do Malaciek prišla Považská Bystrica, ktorá mala plný počet bodov a viedla tabuľku. My sme bolo na konci tabuľky. Spolu s ďalším Bosniakom Dervišom Birdahičom sme dali sedemdesiat percent gólov – Derviš trinásť, ja desať. Považskú, ktorá bola veľkým favoritom sme totálne zaskočili, od nás nikto nečakala zázraky a zápas skončil remízou, po ktorej boli moji dnešní spoluhráči veľmi smutní. Možno to bol spúšťač záujmu o mňa, dodnes to neviem. Až počas baráže o záchranu s Košicami ma kontaktoval manažér MŠK Ľuboš Cifra a kontaktoval ma. Rozhodnutie nebolo ťažké, pretože som mal priateľku v Malackách a bol som rozhodnutý, že zostanem na Slovensku.

Nedávno si dostal slovenské občianstvo.

-Na Slovensku sa mi veľmi páči, cítim sa tu výborne. Hľadal som spôsob, ako by som tu mohol ostať. V závere sezóny 2018/2019 som zažil sedem najkrajších dní v živote. ôsmym bolo narodenie syna Noela v októbri. Najprv som dostal ponuku z Považskej Bystrice a vzápätí ma navštívil reprezentačný tréner Rado Antl s manažérom Zoltánom Heisterom, či mám záujem, aby som sa stal reprezentantom. Situáciu som začal hneď riešiť, s priateľkou Zuzkou sme predvlani v júni išli do Sarajeva a začal som vybavovať papiere. Situácia sa začala riešiť a po roku a pol, čo je pomerne rýchlo, som v decembri 2020 dostal oficiálne slovenské občianstvo.

Môžeš reprezentovať Slovensko, zahral si si aj za bosniansky národný tím?

- Za mužskú reprezentáciu som nehral, šanca bola medzi juniormi, lenže… Boli sme jediná generácia, na ktorú sa zväz vykašľal. Možnoi si mysleli, že sa to neoplatí, nie je tam potenciál alebo neboli peniaze. Neviem. Ani raz sme nemali spoločné sústredenie, juniorská reprezentácia v tom čase neexistovala. Bolo to škoda, lebo viacerí hráči z tohto obdobia hrávajú v kvalitných súťažiach. Niekoľké získali chorvátske či srbské občianstvo a reprezentujú novú vlasť. Boli sme jediná generácia, ktorá sa nikdy nestretla. Ešte keď som nemal slovenské občianstvo, odohral som prípravné zápasy v Rakúsku, ale aj proti Považskej Bystrici. Teraz čakám na povolenie od Európskej hádzanárskej federácie (EHF pozn., autora), aby som mohol hrávať za Slovensko.  

Januárový debut v drese s dvojkrížom sa ti trochu skomplikoval.

-Proti Čechom som nebol v nominácii, mal som koronu. Zápasy s Maďarskom a Rumunskom boli zrušené, nastúpil som minulý týždeň v Györi proti maďarskej dvadsaťjednotke. Neprišiel som úplne pripravený, pretože pätnásť dní som bol zatvorený v karanténe. Nebol som úplne v pohoide , dostal som šancu a myslím, že som hanbu neurobil. Na strednej spojke som sa striedal s Ľubom Ďurišom, dal som dva góly.

V prvej sezóny si hral aj v Challenge cupe proti ruskému Stavropoľu. Ako spomínaš na domáci duel, ktorý pre teba predčasne skončil?

- Prvýkrát sa na mňa prišla pozrieť aj maminka spolu s otcom, ktorý tu bol aj predtým. Dlho sme sa nevideli, chceli som sa predviesť v čo najlepšom svetle, pretože povzbudiť ma prišli aj chalani z Malaciek. Hralo sa asi desať minút, keď mi ruský hráč nešťastne dopadol na nohu a už som vedel, že je zle. Bolesť bola veľká, ale najhoršie bolo, že zápas skončil pre mňa tak rýchlo a nemohol som takmer nič ukázať. Pripravovali sme sa na silného súpera, makali a mňa postihla takáto smola a nemohol som spoluhráčom pomôcť. Na nosidlách pri čakaní na sanitku som plakal, nie z bolesti, ale zo sklamania, že som nemohol zápas dohrať. Mimo som bol takmer tri mesiace, našťastie nič nebolo zlomené. Opuch okolo kosti v členku vyzeral hrozne, aj doktori si mysleli, že je to zlomenina. Poškodené boli aj väzy, čkala ma dlhá rehabilitácia. Keď som sa vrátil, prišla korona a dobre rozohraná sezóna bola predčasne ukončená bez vyhlásenia poradia. Tešil som sa na medailu, ale aspoň sme dostali miestenku do Pohára EHF.

Ako si trávil čas počas korony?

-Práve sme sa vrátili sme sa reprezentačného zrazu z Rakúska do Bratislavy a tešili sa na extraligu, keď zrazu prišla stopka. Najprv na dva týždne, vtedy som si povedal, oddýchnem si, pobehám a budem makať ďalej. Potom sa to naťahovalo, až nakoniec sezónu zrušili. Prestávka bola dlhá, vďaka kamarátovi z MB Side Gym z Malaciek, ktorý mi požičal do domácej posilňovne nejaké veci, som usilovne makal.

Do začiatku majstrovstiev Európy, ktoré budú u nás a v Maďarsku ostáva rok. Veríš v nomináciu?

-Samozrejme, každý, kto by povedal, že mu je to jedno, klame. Konkurencia na poste strednej spojky je kvalitná, okrem spomínaného Ľubomíra Ďuriša pôsobiaceho v Maďarsku, je tu aj Martin Potisk, ktorý mal až do svojho zranenia vydarenú jeseň. Bavili sme sa aj s pánom Heisterom, rád by som urobil všetko pre to, aby som sa svojími výkonmi do nominácie dostal.

Pred Vianocami si bol pri postupe do osemfinále Pohára EHF. Ako vidíš šance proti českému Zubří?

-Dvojzápas s litovským Kaunasom nebol jednoduchý, v odvete nám výrazne chýbal pre červenú kartu Petričenko. Zvládli sme to, ideme ďalej, ale Zubří je ešte ďaleko. Musíme hrať aj trénovať s pokorou, byť skromní a ísť od zápasu k zápasu. Teraz nemôžeme myslieť na pohárového súpera, najprv sme mali doma Modru (výsledok), cez víkend hráme v Bratislave proti ŠKP, čo bude ťažký zápas. Musíme ísť postupne, malými krokmi, nedívať sa veľmi dohora, aby sme nestratili šancu.

Si čerstvým otcom, ako zvládaš odlúčenie od rodiny?

– Priateľka aj so synčekom býva v Malackách, kde jej pomáhajú babky a krstná, pretože ešte študuje. V pondelok popoludní odchádzam do Považskej Bystrice, kde som do piatku. Vždy sa veľmi na oboch teším. Voľného času veľa nemám, ráno po raňajkách idem na dopoludňajší tréning, potom obed, dve tri hodinky voľna a večerný tréning, kde sa mastíme s chalanmi bez rešpektu. Okrem toho navštevujem aj súkromné pohybové centrum, trénujem aj doma, takže som často večer unavený. Ak si niekto myslí, že iba občas trénujeme zahráme zápas a zvyšok času sa flákame, je na omyle.   

Už dlhší čas si preč z rodnej krajiny. Nezišiel si z očí?

-Rodina aj kamaráti sa zaujímajú ako sa mi darí. V kaviarni, kde rád chodím, si chalani často zapnú na internete zápasy a sledujú ako hrám. Mrzí ma, že v Sarajeve som nebol už takmer dva roky, naposledy kvôli dokladom. Boli sme aj pri mori, ktoré máme, aj keď iba kúsok. Je to krásne turistické mesto, ktoré sa oplatí navštíviť. Stopy po vojne sú takmer odstránené, mesto žije celých dvadsaťštyri hodín.  

Ako sa cítiš v Považskej Bystrici?

– Spoluhráči ma prijali super, sme výborná partia. Cením si aj ľudí z klubu, je mi tu dobre. Aj keď som bol zranený, starali sa o mňa, zaujímali. Pokiaľ ide o divákov, chýbajú. Ale keď mohli chodiť, páčilo sa mi, ako povzbudzujú. Asi som im bol sympatický kvôli hernému prejavu, som taká horúca balkánska krv, dokážem vybuchnúť, bojujem celý zápas.

Dostal si už niekedy červenú kartu?

-Zatiaľ len jednu, ktorú mi udelil pán Haščík po troch vylúčeniach. Nebolo to nič hrozné, fauly vyplynuli z hry. Napriamo som červenú kartu nedostal nikdy.

Považská Bystrica zrejme nebude tvojou konečnou hráčskou zastávkou.

-Zmluva mi končí v lete, uvidíme, čo bude. V najbližšej dobe sa s vedením budeme baviť o budúcnosti, uvidíme, aká bude situácia nielen v meste, ale aj v hádzanej celkovo. Ak by prišla lákavá ponuka do dobrého tímu, zrejme by som to skúsil. Myslím si, že športovec bez ambícií neexistuje. Každý sníva o lepšom a chce sa posúvať vyššie.

Doteraz si hrával iba hádzanú. Vieš si predstaviť robiť niečo iné?

-V kancelárii by to isto nebolo (smiech). Som celý život v športe, rovnako rodičia. Otec hrával hádzanú a robil judo, maminka bola volejbalistka v bývalej Juhoslávii, čo bola ozajstná kvalita. Absolvoval som športové gymnázium. Nedá sa povedať, že neviem robiť okrem hádzanej nič. Strihám chalanom, mohol by som byť kaderník. Robím výbornú kávu, uživil by som sa v kaviarni a varím si už šesť rokov, takže niečo dokážem. Najradšej by som ostal pri hádzanej, zrejme ako tréner. V Považskej Bystrici som pomáhal Mirke Židekovej pri trénovaní malých detí. Aj v zápasoch sa snažím poradiť mladším spoluhráčom, Byť manažérom ma neláka, nie ste dobrý ani hráčovi ani klubu.

Hovoríš veľmi dobre po slovensky. Kde si sa to naučil?

– Bosniačtina je jedným z troch úradných jazykov okrem chorvátštiny a srbštiny. Viem aj po česky, čo je podobná reč slovenčine. V Malackách som sa naučil skôr po záhorácky ako spisovne po slovensky. Priateľka je výborná učiteľka, ale aj som veľmi šikovný žiak (smiech). Uvažujem, že by som si dorobil vysokú školu na Slovensku, ale Zuzka mi vždy povie, že najprv musím rozprávať spisovne. Vždy, keď poviem niečo po záhorácky, tak ma opraví. Žiadne vím, nevím, ale viem neviem. Musím zlepšiť písaný prejav, možno gramatiku, pretože nemáme tvrdé a mäkké i. So slovenčinou som pomáhal aj spoluhráčovi Petričenkovi, ktorému v začiatkoch pomáhal Ľubo Ivanytsia. Seegej je veľmi usilovný, nakúpil si knihy a učí sa aj pomocou aplikácie. Reč je dôležitá, na ihrisku sa dokážeme dohodnúť pohľadom či rukami, no pri rozhovoroch či posedeniach je dobré sa porozprávať, tým sa budujú a upevňujú vzťahy a lepšie sa spoznáme. Spoluhráčov sa snažím naučiť aj niektoré bosnianske slová, ale zatiaľ zvládajú iba neslušné. Aj nášho syna chceme naučiť obe reči, pretože je to dôležité. J. Šprocha