« späť
Pri slávnostnom uvedení do Siene slávy slovenskej hádzanej nechýbal Zdeno Simonides. „Keď som sa o tom dozvedel, tak som bol v rozpakoch. Pri pohľade do siene mám pocit, že tam nepatrím. Je to spoločnosť olympijských medailistov, svetových šampiónov, vicemajstrov sveta, víťazov Európskeho pohára majstrov, veľkých rozhodcov a funkcionárov. Ja mám skôr pocit, že som si to nezaslúžil. Keď sa obzriem dozadu, tak vidím ešte viacero ľudí, ktorí by si to zaslúžili viac ako ja a ešte sa im tejto pocty nedostalo. Nomináciu som však prijal, som za ňu vďačný a vnímam ju ako veľkú česť,“ vyjadril sa 65-ročný novinár.
Pôvodne mal bližšie k basketbalu, ktorý v mladosti úspešne hrával, ale napokon sa jeho srdcovou záležitosťou stala hádzaná. „Ako malý chlapec som hrával futbal a hokej, ale najviac mi učaroval basketbal, ktorý mi aj išiel celkom dobre. Martin, kde som vyrastal, však nebolo basketbalové mesto. Na jednom žiackom turnaji si ma vyhliadol Ernest Dobiáš, uznávaná osobnosť martinskej hádzanej a vtedy tréner dorastencov. Oslovil ma s otázkou, či by som neprišiel na tréning. Vždy som sa na neho zbožne díval, a tak som súhlasil a už som zostal pri hádzanej, ktorá mi tiež učarovala. Keďže som ju hrával, tak som považoval za logické, že po príchode do redakcie denníka Šport som sa jej začal venovať aj ako novinár. Má to niečo do seba, keď človek precíti ten šport aj na vlastnej koži, hoci u mňa to bolo len sedem rokov, ale v každom prípade je to veľká výhoda,“ priblížil Simonides, ktorý vďaka aj aktívnemu pôsobeniu v hádzanej získal veľa kontaktov. „Známosti sú pridaná hodnota. Pre našu generáciu bolo nevyhnutné chodiť a vidieť čo najviac zápasov. Ja som sa v tomto smere snažil tiež čo najviac navštevovať hádzanárske duely a stretávať sa s čo najviac ľuďmi. V našej dobe boli sociálne siete pohostinstvá v blízkosti redakcie a okolí Šafaríkovho námestia, kde sme sa stretávali s trénermi, funkcionármi či rozhodcami. To boli zdroje našich informácií. Vtedajšie časy boli dobré v tom, že keď napríklad odvolali reprezentačného trénera, tak som mal dva dni, aby som o tom napísal do novín. Vedel som totiž, že ma nikto nepredbehne. Dnes to už nehrozí. Printové médiá nie sú v tomto schopné konkurovať a byť prvé, keďže už len ťažko dokážu predstihnúť sociálne siete, televíziu či rozhlas. Je to veľké čaro tohto povolania byť v niečom prvý, priniesť nejakú informáciu skôr ako ostatní. Teraz sme už o to ukrátení, ale keď sa niečo pekné podarí napísať, tak to ľudia ocenia aj v tlačenej podobe.“
Dlhoročný šéfredaktor denník Šport prezradil aj svoj návod, ako by si mal novinár držať odstup. „S tým má problém asi každý. Ja mám zásadu, že sa snažím byť k človeku, o ktorom píšem, tak blízko, aby som počul všetko, a zároveň byť tak ďaleko, aby som mohol všetko napísať. Niekedy je to však náročné, keďže za tie roky sa vytvoria priateľské väzby. V konečnom dôsledku to však musí novinár vyhodnotiť a keď je niečo závažné, o čom musí informovať, tak to treba aj napísať bez ohľadu na kamarátstvo. Nie každý to akceptuje. Mám také skúsenosti, že aj keď sa také niečo stalo, tak sme si to potom vydiskutovali a zostali sme priateľmi naďalej. Dúfam, že nikto na mňa nezanevrel. Novinár si musí dať pozor, aby informoval pravdivo, objektívne a zároveň nemal pocit, že niekomu ublížil. Nepochybne sa to stalo aj mne, ale všetci sme omylní. Nikdy som to však nespravil úmyselne, nikdy som nezneužil noviny na vyrovnávanie si účtov. Samozrejme, mohlo sa mi niekedy stať, že som napísal niečo, čo sa mohlo niekoho dotknúť. Nežije sa s tým ľahko, ale s mnohými ľuďmi som si to dokázal potom vysvetliť,“ skonštatoval Zdeno Simonides, ktorý je známy svojim bohatým hádzanárskym archívom: „V hlave nedokážem držať všetko, ale mám tri skrine plné fasciklov. Pripúšťam, že 99 percent vecí z toho nevyužijem, ale mám istotu, že keď niečo hľadám a potrebujem, tak to tam nájdem. Môj archív je veľmi veľký a je základom toho, čo robím.“
NezaradenÃÂé
22.06.2021 - Katarína Opoldíková
PRE BAKA JE UVEDENIE DO SIENE SLÁVY SLOVENSKEJ HÁDZANEJ NAJVÄČŠIE OCENENIE, SIMONIDES JE ZA POCTU VĎAČNÝ, ALE DOPRIAL BY JU ĎALŠÍM
Zdeno Simonides laureátom Siene slávy slovenskej hádzanej za rok 2019 a František Bako za rok 2020 Sieň slávy Slovenského zväzu hádzanej má od uplynulého piatka už 48 členov. Nateraz poslednými laureátmi, ktorých uviedli medzi významné osobnosti slovenskej hádzanej, sú bývalý vynikajúci a úspešný tréner na klubovej i reprezentačnej úrovni (prvý kormidelník hádzanárok SR v ére samostatnosti) František Bako (in memoriam) a známy športový novinár venujúci sa predovšetkým hádzanej Zdeno Simonides.
Za Františka Baka, ktorý priviedol mužov ČH Bratislava k československým majstrovským titulom v rokoch 1975 a 1976, so ženami HK Slovan Duslo Šaľa sa stal československým šampiónom 1989, 1990 a majstrom SR 1993 a 1995, semifinalistom Pohára EHF 1995, s československou reprezentáciou žien obsadil 9. miesto na MS 1993 a so slovenským národným tímom 12. priečku na ME 1994, prevzal pred konferenciou SZH ocenenie jeho syn rovnakého mena. „Je to ocenenie za jeho celoživotnú prácu. Je to najviac, čo mohol dosiahnuť a zároveň veľká pocta. Určite by bol veľmi rád, keby si toto uvedenie do siene mohol vychutnať. Pre môjho otca bol šport všetko – jeho hobby, zamestnanie a život zároveň. Prežíval ho doslova každým chlpom na tele. Preňho mal každý dosiahnutý úspech význam, či už s mužmi ČH Bratislava či ženami Slovana Duslo Šaľa,“ uviedol F. Bako ml., ktorého otec zomrel v októbri 2002 vo veku 61 rokov.
Pri slávnostnom uvedení do Siene slávy slovenskej hádzanej nechýbal Zdeno Simonides. „Keď som sa o tom dozvedel, tak som bol v rozpakoch. Pri pohľade do siene mám pocit, že tam nepatrím. Je to spoločnosť olympijských medailistov, svetových šampiónov, vicemajstrov sveta, víťazov Európskeho pohára majstrov, veľkých rozhodcov a funkcionárov. Ja mám skôr pocit, že som si to nezaslúžil. Keď sa obzriem dozadu, tak vidím ešte viacero ľudí, ktorí by si to zaslúžili viac ako ja a ešte sa im tejto pocty nedostalo. Nomináciu som však prijal, som za ňu vďačný a vnímam ju ako veľkú česť,“ vyjadril sa 65-ročný novinár.
Pôvodne mal bližšie k basketbalu, ktorý v mladosti úspešne hrával, ale napokon sa jeho srdcovou záležitosťou stala hádzaná. „Ako malý chlapec som hrával futbal a hokej, ale najviac mi učaroval basketbal, ktorý mi aj išiel celkom dobre. Martin, kde som vyrastal, však nebolo basketbalové mesto. Na jednom žiackom turnaji si ma vyhliadol Ernest Dobiáš, uznávaná osobnosť martinskej hádzanej a vtedy tréner dorastencov. Oslovil ma s otázkou, či by som neprišiel na tréning. Vždy som sa na neho zbožne díval, a tak som súhlasil a už som zostal pri hádzanej, ktorá mi tiež učarovala. Keďže som ju hrával, tak som považoval za logické, že po príchode do redakcie denníka Šport som sa jej začal venovať aj ako novinár. Má to niečo do seba, keď človek precíti ten šport aj na vlastnej koži, hoci u mňa to bolo len sedem rokov, ale v každom prípade je to veľká výhoda,“ priblížil Simonides, ktorý vďaka aj aktívnemu pôsobeniu v hádzanej získal veľa kontaktov. „Známosti sú pridaná hodnota. Pre našu generáciu bolo nevyhnutné chodiť a vidieť čo najviac zápasov. Ja som sa v tomto smere snažil tiež čo najviac navštevovať hádzanárske duely a stretávať sa s čo najviac ľuďmi. V našej dobe boli sociálne siete pohostinstvá v blízkosti redakcie a okolí Šafaríkovho námestia, kde sme sa stretávali s trénermi, funkcionármi či rozhodcami. To boli zdroje našich informácií. Vtedajšie časy boli dobré v tom, že keď napríklad odvolali reprezentačného trénera, tak som mal dva dni, aby som o tom napísal do novín. Vedel som totiž, že ma nikto nepredbehne. Dnes to už nehrozí. Printové médiá nie sú v tomto schopné konkurovať a byť prvé, keďže už len ťažko dokážu predstihnúť sociálne siete, televíziu či rozhlas. Je to veľké čaro tohto povolania byť v niečom prvý, priniesť nejakú informáciu skôr ako ostatní. Teraz sme už o to ukrátení, ale keď sa niečo pekné podarí napísať, tak to ľudia ocenia aj v tlačenej podobe.“
Pri novinárskej práci sa človek musí vyrovnať s tým, že prakticky nemá voľný deň. „Celý týždeň robíte noviny a počas víkendu idete na hádzanú, aby ste toho čo najviac videli. Je to robota na sedem dní v týždni, čo je dosť náročné, ale keď to človeka baví, tak sa tomu rád obetuje,“ tvrdí Simonides, ktorý počas svojej novinárskej kariéry zažil množstvo významných stretnutí. „Je ťažké vypichnúť iba niektoré, bolo medzi nimi veľa veľkých zápasov, víťazstiev i prehier, ale človek spomína najmä na tie triumfy. Spomeniem víťazstvo žien Československa v Trnave na MS 1978 nad Sovietskym zväzom, ktorého káder tvorili hráčky mnohonásobného víťaza EPM Spartaka Kyjev, emotívny bol aj zisk striebra československých hádzanárok na MS 1986 v Holandsku, ale aj pekné chvíle s mužskou reprezentáciou Slovenska. Najviac mi v pamäti utkvel prvý postup na svetový šampionát, ktorý sme dosiahli tesnou výhrou v barážovej odvete proti Slovinsku v Leviciach. U súpera sme remizovali, doma o gól vyhrali. Hoci sa mi to nestáva často, ale vtedy mi z očí stekali aj slzy.“
Dlhoročný šéfredaktor denník Šport prezradil aj svoj návod, ako by si mal novinár držať odstup. „S tým má problém asi každý. Ja mám zásadu, že sa snažím byť k človeku, o ktorom píšem, tak blízko, aby som počul všetko, a zároveň byť tak ďaleko, aby som mohol všetko napísať. Niekedy je to však náročné, keďže za tie roky sa vytvoria priateľské väzby. V konečnom dôsledku to však musí novinár vyhodnotiť a keď je niečo závažné, o čom musí informovať, tak to treba aj napísať bez ohľadu na kamarátstvo. Nie každý to akceptuje. Mám také skúsenosti, že aj keď sa také niečo stalo, tak sme si to potom vydiskutovali a zostali sme priateľmi naďalej. Dúfam, že nikto na mňa nezanevrel. Novinár si musí dať pozor, aby informoval pravdivo, objektívne a zároveň nemal pocit, že niekomu ublížil. Nepochybne sa to stalo aj mne, ale všetci sme omylní. Nikdy som to však nespravil úmyselne, nikdy som nezneužil noviny na vyrovnávanie si účtov. Samozrejme, mohlo sa mi niekedy stať, že som napísal niečo, čo sa mohlo niekoho dotknúť. Nežije sa s tým ľahko, ale s mnohými ľuďmi som si to dokázal potom vysvetliť,“ skonštatoval Zdeno Simonides, ktorý je známy svojim bohatým hádzanárskym archívom: „V hlave nedokážem držať všetko, ale mám tri skrine plné fasciklov. Pripúšťam, že 99 percent vecí z toho nevyužijem, ale mám istotu, že keď niečo hľadám a potrebujem, tak to tam nájdem. Môj archív je veľmi veľký a je základom toho, čo robím.“
Autor: slovakhandball.sk, Foto: SZH